...nevedela som si spomenúť, tak som len pokračovala v chôdzi s úmyslom prevetrať si hlavu, čo sa mi však vôbec nedarilo. Začala som byť mrzutá a nahnevaná sama na seba, že možno nerobím všetko čo je v mojich silách.
A keď už sme pri tom ako vie človek odhadnúť čo už je nad jeho sily? Podľa mňa sú to len čisté dohady, pretože som si to otestovala sama na sebe pred pár mesiacmi pri korčulovaní. Myslela som si, že viac ako 4 hodiny na korčuliach je nad moje sily, mýlila som sa a zvládla ďaľšie dve. Človek si asi nemôže dávať limity, ale zas na druhej strane, keby si ľudia nedávajú limity stúpol by počet účastníkov na tohtoročnej olympiáde, keby bol každý perfektný vo všetkom čo robí ;)
Ale to som trošku odbočila, takže vráťme sa tam kde som bola...prístav, ja, plná hlava problémov, mrzutosť, nespokojnosť a všetky tie negatívne pocity dokopy. Keď som zrazu na konci prístavu zbadala mladé dievča. Bola na vozíku. Priblížila som sa a ona sa usmiala. Ja som jej úsmev opätovala. Potom sa ma spýtala ako sa mám? Odpovedala som, že dobre a zároveň som jej položila rovnakú otázku. Ona povedala, že sa má úžasne, užíva si počasie a je vďačná za krásny slnečný deň. Vtedy mi to zaplo a konečne som si spomenula čo som chcela. Chcela som byť šťastná, len som si asi neuvedomila, že namiesto šťastia a vychutnávania si dňa rozmýšľam nad tým čo ma ešte čaká.
Odvtedy sa snažím žiť daný okamih, žiadne potom. Jednoducho teraz :)
