Afrika x kto sa má lepšie?

Autor: Dominika Dongova | 14.8.2012 o 22:31 | (upravené 15.8.2012 o 0:18) Karma článku: 8,88 | Prečítané:  942x

..chudoba, bieda, hlad, choroby, smrť....alebo šťastie, úsmev, radosť, rozmanitosť a spokojnosť? ´Predtým, ako som prvýkrát uzrela tú nádhernú krajinu, myslela som si, že nikto sa nemá horšie, ako ľudia na tomto obrovskom "tmavom" kontinente...´

traditional african familytraditional african familyme

Všade sa dočítate ako ľudia trpia, umierajú, nemajú čo jesť a to všetko a ešte viac na mieste plnom protikladov.

A moje prvé pocity pred cestou?

Mala som strach a zároveň som sa nevedela dočkať, ako po prvýkrát uvidím všetko na vlastné oči. Už žiadne obrázky, fotky, internetové stránky plné hladujúcich detí, zeme bez vody a bolesti. Všetko sa zrazu zhmotnilo do skutočnosti. Ale do trošku inej....

Na "africkú vlnu" som sa naladila už počas letu z Paríža. Do lietadla nás nastúpilo asi 50iat. Z toho max 10 ludi bielej pleti..ostatní tmaví, alebo aspon "šmrncnutý" rovnakým odtieňom ako ja (niečo podobné ako silnejšie café latte - samozrejme bez peny). Pomaly som si začala uvedomovať, že to asi vážne už nie je len sen....ibaže by sme všetci snívali rovnako a ja som bola schopná spať vo vlastnom sne (lebo to sa mi aj o pár hodín naozaj podarilo)...

Sedela som vedľa muža, ktorý vypadal ako nejaký fracúzsky podnikateľ - rada si vytváram svoje vlastné príbehy a preto sa on pre mňa stal francúzskym delegátom s cieľom navštíviť africký kontinent, stretnúť "tamojšie" dievča s ebenovou pleťou, zobrať si ju za ženu a stráviť zvyšok života s ňou a ich dvoma čokoládovými deťmi....z môjho snenia ma prebudil hlas letušky: "Bonsoir madame...En quoi puis-je vous aider?"....usmiala som sa...a len zdvorilo odvetila: "No thanks." A áno, ja viem, čestne sľubujem, že sa znova začnem učiť francúzštinu...:) Ako som sa neskôr dozvedela, pán pri mne ("franc. delegát") vedel po anglicky, bol jeden z mála v lietadle čo hovorili aj po anglicky, tak sme sa chvílu rozprávali...a potom ani nwm ako..a kedy.. som zaspala... zobudila som sa až na neuveriteľné turbulencie s myšlienkou padáme a ja som ešte nevidela Afriku. Samozrejme, že to nebola pravda, hoci zvyšok cesty som si radšej odsledovala na monitore. Bol to úžasný pocit..vidieť nad čím všetkým letíme. Bola som nadšená. Z nadšenia som sa prebrala keď letuška zahlásila: "Bienvenue in Africa - Kongo."

Neverííím.. vystúpila som a utekala do príletovej haly (netrvalo mi to dlho) lebo bola len pár krokov z lietadla, malá a plná rôznych malých človiečikov za okienkami hovoriacimi nezrozumiteľne rýchlou francúzštinou. Pristúpila som k okienku...keď na mňa ten malý prísny človiečik spustil taký dlhý preslov...že som sa na nič iné nezmohla len na úsmev.. a že teda "Bonjour" a podala mu pas. Obzeral si všetko naozaj dôkladne a znova začal. Chvalabohu ma z tejto nezrozumiteľnej situácie zachránil daddy. A ja som sa konečne po hodinovom čakaní na víza mohla po prvýkrát nadýchnuť vzduchu tejto fenomenálnej krajiny.

 

Bola som nadšená. Za a znova a stále. Všade samý piesok a medzi ním cesty...cesty a piesok...piesok a cesty. A tak dokola. Dusno, teplo, a úplne iný pocit, ktorý som mala potrebu precítiť až do špiku kosti. Cítila som sa ako doma a predsa to bolo iné...

Jeden deň a už sa na mňa usmialo minimálne 30 ľudí, všade samé Bonjour, ca va? a tie šťastné tváre.

Strávila som tam 2 týždňe, vyskúšala všetky druhy rýb a domácej kuchyne (až na opice a podobné šmaky,kt. neholdujem:), bola v divočine, videla pytóna, miesta kde sa ťaží zlato, "dom krokodílov", šťastné rodiny s tými najkrajšími čokoládovými deťmi, oceán, mestský život...

...a vtedy som si uvedomila jednu vec, ktorú som si dnes opäť po 2 rokoch od návštevy Afriky vylovila v pamäti.

Nie peniaze, majetky, kopy jedla robia ľudí šťastnými - ale to ako žijú svoj vlastný život s tým čo majú, ako sa dokážu navzájom podržať, a hlavne to, ako sa milujú. Áno láska bola to, čo som cítila každý deň pri stretnutí s ľudmi v tejto fascinujúcej krajine. Tak napríklad matky v Afrike nosia svoje dieťa od narodenia celé dni stále pri sebe. Či robia na poli, či idú nakupovať, či idú von s priateľkami...dieťa je súčasť ich života. A tie deti neplačú - sú nadmieru spokojné. Nepotrebujú drahé kočíky, opatrovateľky a hračky od výmyslu sveta. Stačí im stará topánka, kameň, kúsok látky a rodina.

Práve oni si môžu povedať sme najšťastnejší kontinent na svete. Pretože máme "nedotknutú" prírodu, život a hlavne lásku, ktorú si dávame každý deň najavo. Stačí vám stráviť pár dní v Afrike - v tej skutočnej "divokej" a pochopíte, že nie my ich máme ľutovať, ale oni nás.

A áno stálo mi to za všetky tie očkovania, vybavovačky a papierovačky. Jednoducho pre mňa boli a sú toto dni na ktoré nikdy nezabudnem....ďakujem!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?