naši muži vs. galantnosť

Autor: Dominika Dongova | 12.9.2012 o 10:21 | (upravené 12.9.2012 o 11:27) Karma článku: 7,67 | Prečítané:  702x

..."hľadala som ju pod stolom - nebola tam, otvorila som skriňu, prezrela police a odpratala veci zo stola - nebolo možné ju nájsť, mohla som tam chodiť hoci každý deň a stále dokola."

 http://mattsingley.com/

Rozhodla som sa napísať vám, milí muži.....či niečo o nej neviete? Alebo či ste ju náhodou nezabudli niekde vo svete.

"V ten deň som mala pocit, že sa mi to všetko prisnilo. Ja 32 kilov batožiny spolu s dobrou náladou sme sa pobrali na letisko. Sedím v autobuse, vychutnávam cestu okolo a neviem sa dočkať letu lietadlom. Vystúpim, ujo autobusár mi podá moju druhú mega batožinu a vyberiem sa ku vchodu.

Všetko beží ako má, až na hmotnostnú stránku batožiny. Preto obliekam čo sa dá na seba a kráčam na druhý koniec sveta k odletovej bráne "ku gatu". 30 stupňov, 4 svetre, 2 bundy na sebe - a ja mám pocit nechápajúceho eskymáka tancujúceho valčík na pahrebe.

Keďže moja príručná batožina nemá kolieska, tanec sa stáva ešte náročnejším:) Moc to však neriešim, lebo nie je čo a hlavne s kým.  Okolo mňa je "len" 200 mužov s výborným muskulárnym vybavením.

Let a prílet späť do domoviny prebehol v pohode. Až na malý detail. Moja druhá 20 kilová batožina sa prihlásila o slovo. Čakám na autobus - prichádza, a okolo mňa stoja 2 muži. Jeden slovák nastúpi ani sa nepokúša o pomoc, druhý zahraničný turista (predpokladám, že prvý krát na Slovensku) ochotne ustúpi, zodvihne kufor bez toho aby som ho poprosila. Vystupujem o 3 zástavky ďalej, bus sa medzičasom naplnil. Všetci len hľadia a tak teda, že no nič veď aj sama nejak vystúpim. Autobusár tá milá nervózna osôbka ma skoro privrie do dverí, vraj nech sa poponáhľam - áno sama tomu neverím. Ešte 2 prestupy bez pomoci, snažím sa to brať športovo hoci to vo mne pekne vrie :) Keď zrazu počujem poznámky mladých chlapcov okolo. Vraj nevypadám najhoršie, ale keď potrebujem pomôcť, zrazu ako by ich tu ani nikdy nebolo. Jeden sa pokúšal na mňa žmurkať zo sedadla, vôbec mu neprekážalo, že vedľa neho stojím takmer bezvládna.

A čo ma najviac dostalo? Na vlakovej stanici plnej mladých silných mužov, som sa cítila akoby som tam stála úplne sama - a 20 schodov dole aj hore sa mi s 32 kilami naozaj ľahko zdolalo. Pomohlo mi až jedno mladé dievča, mimochodom tiež mala tašku so sebou. Možno mala pocit, že sa to patrí, a nazvala to jednoduchou normálnou potrebou.

Neviem či sa to stáva len mne, ale kde sa stratila krajina plná ochotných mužov? Lebo mám pocit, akoby ich ignorancia pohltila priamo so sebou.... a teraz sú všetci aj s galantnosťou niekde tam hlboko dole pod zemou."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?