Chcela toľko toho svetu povedať, ale zmohla sa len na prázdny povzdych.
Bez vzduchu, bez zvuku.
Nemala chuť sa sťažovať, ale ani prijať túto skutočnosť za svoju. Jej srdce kričalo po láske - bez lásky. Jej myseľ bola plná dier. Takých hlbokých, prežratých larvami. Nie neboli to larvy chystajúce sa zmeniť na krásneho motýľa, boli to larvy bez krídel. Schmatla svoju myseľ do dlaní a stlačila. Pomaly začalo vytekať všetko to svinstvo čo sa tam posledné dni usadilo. Čakala, čo sa stane potom. Hľadela na svoje vlastné slzy v zrkadle. Odrážali sa ako blesky vo vetre.
Zbláznila sa, vyzliekla si tričko a mávala ním na pozdrav. Všetkým tým ľudom na stenách priala krásny deň, asi tak tisíckrát.
S tichom na perách.
Jediné čo sa v tej chvíli pohlo boli jej nohy na špičkách. Tie lýtka, si pestovala poctivo pre túto chvíľu plnú strašnej radosti.
Zajtra bude po všetkom, možno už dnes. Musí si odskočiť.
Počkaj, ale s otázkou na perách. Zadrž, ešte stále stojí pri dverách.
