duševná masochistka

Autor: Dominika Dongova | 20.11.2012 o 7:07 | Karma článku: 5,44 | Prečítané:  694x

Ono to ani nebol moment. Bol to život. Od malička zvykla sedávať v zadnej lavici. Oči mala vzpriamené, a niekto si vždy aj keď bez dôvodu prisadol po jej pravici.

smoke emotionssmoke emotions.com

S radosťou som ju sledovala počas dlhých dní. Ono je to ten pocit - a potreba človeka, hľadieť na to čo všetko si sám v sebe neskôr o tom druhom zdôvodní. Čierne oči upriamené dopredu. Vlasy, ruky, všetko mala akoby krása pri nej bola neustále v rozbehu. O tri kroky vpred, bez zbytočných zastávok. Mala ten úsmev plný vypchávok. Keď sa ti úsmev prieči, ale zákon káže poriadok. Ty sa ho držíš, bez zbytočných nadávok.

Držala stráž nad pocitmi bez citov. Ako keby už niekto predtým z jej srdca kúsok odrypol. A možno nemala potrebu skladať spovede o svojom živote.

Prisadla som si raz ku nej na lavičku dotykov. Volám ju tak preto, lebo vždy je miestom medziľudských  pôžitkov. Pár driev spojených dokopy, pomôžu unaveným svalom dať sa občas dokopy.

Ona sa nedávala do žiadnych vyšších stavov, len hľadala miesto pre svoj problém uprostred. Trápila sa nad životom, ktorý vypadal pre iných - ako návod na postrek. Čudný, a pritom nie tak zložitý. Videla v ňom však svoje vymyslené zlozvyky. Dávala zabrať citom, láske prezretej. Nedala nikdy priestor pravde oškretej. Rada sa týrala pocitmi čo keď, čo ak, a čo potom na to poviete. Veď je vás toľko práve teraz rôznych na svete.

Milovala, ale týrala sa odstupom. Pomáhala, ale pomoc neprijala nikdy, mohol si byť hoci biskupom. Poradila si sama, s hrdosťou ženy zástupov.

Povedala mi, že občas plače, ale nech si to nechám pre seba na teraz, a vlastne aj na potom. Čudujem sa, pôsobila tak silná, a vždy o trochu viac než neomylná.

Pozerám na ňu, potom oproti, doľava  - zas späť, a až potom pochopím. Okolo sú ľudia, hrdé tváre, takí čo dali svoje vnútro práve včera po niečom ťažkom dokopy. Sused trpí - ale mlčí, človek oproti svoje vnútro zviera v kŕči.

Kŕč pocitov.

Je všade. Ľudia majú smutné tváre. Navonok sme bezstarostné bytosti, ale naše vnútro má na mále - aj keď to nekričí na nás priamo od kosti.

Nedala som jej žiadnu prednášku o svete, o kráse ľudí, prírode, a o veciach, ktoré sa aj sami na internete dozviete. Iba som na ňu hľadela,, bez slova. To sú tie chvíle ticha kedy do seba lepšie nazriete. Nepovedala nič - mlčala, a ja s ňou. Bol s nami ten pocit - ako po vpáde bielych anjelov.

Nazrela som do svojho vnútra, a povyhadzovala zvyšky duševného masochizmu, trápenia, a nesplnených snov. Až vtedy som bola schopná usmiať sa, a povedať nech spraví to isté, aj keď možno iba postupne.            „A už nikdy sa prosím sama pred sebou necíť potupne."

Ani ty, ani on, ani sused oproti - namiesto týrania myšlienok buďte aspoň na dnes piloti. Piloti svojho vnútra s pasažiermi dobrých myšlienok. Veď kto iný ako vy zmení svoj postoj, a svoj život dá postupne opäť dokopy?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?