"zloduch" – duch bez zlých úmyslov?

Autor: Dominika Dongova | 4.1.2013 o 9:27 | Karma článku: 7,03 | Prečítané:  412x

Spoznali sme sa na typicky - netypickom mieste, plnom čerstvosti. Všetko žiarilo farbami, rozvoniavalo zdravými vecami, a on? ...len zvesela do hudby mykal plecami...

"Nemysli, ani nesúď. Len počúvaj." Sarah Dessen

Také to normálne stretnutie v „zelovoci", poviete si.

Slúchadlá na ušiach, rušili spojenie myšlienok. Mala som z neho zvláštny pocit. Vyžaroval postoj dieťaťa, s doráňanými kolenami.

Trošku bližšie vám ho predstavím. Začnem perami. Dve polky spojené v jednej rovine. V tom okamihu, nevydali ani hláska, nechceli byť opäť na vine. Vyholená hlava, jamky na lícach. Akoby sa po nich prechádzali ženy vo vysokých črieviciach. ´Potetované´ ruky, boli dôkazom zvláštnej záruky.

Otočil sa s pohľadom rozkošného zloducha. Pozval ma na cestu parkom, sľúbil, že nepovie nič po čom sa mi srdce zbytočne rozbúcha. :)

Hovorím, že teda počúvam. Myšlienkami som však na chvíľu uletela inde. Keď z ničoho nič, sa mi to čo hovoril ako posledné, pred očami mihne.

"Včera ma pustili z basy. Žijem z podpory. Hľadám si prácu, ale nikto nechce zobrať muža, ktorého obklopujú toľké zápory. Napriek tomu mám chovanie, aj nejaké úspory. Zomrela mi matka, otec sa zastrelil. Nemám súrodencov, ani lásku, ktorú by som občas len tak z dlhej chvíle rozveselil."

"Rozveseli.... čo?" Pozerám bez slova.

"Veď sám potrebuješ aby pri tebe niekto stál", a to myslím doslova.

"Nezaslúžim si nič. Iba ľudí okolo. ´Podviedol som štát´, preto som sedel, a 8 rokov ma tu nebolo. Bolo to pár korún, a dôvera v priateľa. On kradol, mňa označili za hlavného páchateľa."

.....

Nebojím sa, necítim ľútosť, iba hľadím s prázdnou mysľou na neho. Akoby mi jeho slová poslali na zem stovky anjelov. Je vhodné objať ho? Povedať, že všetko bude v poriadku? Či sa mám vzdialiť ako iní, a počkať na hliadku? Odsúdiť? Nemám právo. Vysmiať sa? Ľutovať?  - A na čo? Zatiaľ čo rozmýšľam, hľadím na neho. Odtrhne steblo trávy, vyhrnie rukávy, a podá mi ho do rúk. Zašomre: "ďakujem".

Odchádza. Nemám v úmysle ho zastaviť. Ani vyhľadať.

Prejdem pár krokov, a vtedy pochopím. Bol otrokom. Svojej bolesti. Potreboval sa rozprávať, dostať to všetko von. Doteraz mlčal. S čakaním na zákon. Zákon o slovách, kedy môžeš rozprávať všetko, aj v ťažkých okovách.

Otočila som sa. Povedala som mu, že ďakujem za steblo. Ospravedlnila sa, za moje chovanie - bola som ako ohreblo. Povedal, že to nevadí. Mal za cieľ sa len vykecať. Žiadne zbytočné reči, nemal potrebu sa zaliečať.

Vrátila som mu steblo trávy. Potreboval ho viac než ja.

Pýtaš sa prečo?

 

Lebo tak, ako tráva rastie do výšky. Musia vyrásť aj v ňom zvyšky dobra, ktoré nik nevidí.

Avšak keď naberú na sile, vytlačia bolesť zo srdca

Okolie zahliadne zmenu.

On? Vnútornú premenu.

 

Stačí len počúvať. Nehovor nič. Pri každom trpiacom nachvíľu sa stíš.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?