„drahý svet, prečo nemáš rád plač?“

Autor: Dominika Dongova | 31.1.2013 o 7:27 | (upravené 31.1.2013 o 9:20) Karma článku: 6,32 | Prečítané:  640x

Občas prídu v živote chvíle, kedy jediné čo chceš je plakať. Možno od rána do večera, možno len 5 minút. A vieš kto je ti v tej chvíli zrazu najbližšie? Tušíš kto ťa zdvihne zo zeme? Položila som sebe, aj svetu otázku, pri ktorej som strávila chvíľu o čosi dlhšiu než dlhú. Spolu sa na to teda pozrime.

 google.com

Pýtala som sa sveta, kládla som mu otázky, a on mlčal. Pripadala som si ako blázon. Bez kazajky. Pretože moja otázka (možno ich bolo viac:) bola tak jednoducho obyčajná, že kazajku nepotrebovala.

„Drahý svet, prečo?" „Prečo, keď vidíš, že niekto plače otočíš sa mu chrbtom?" „Prečo, keď jej stekajú slzy po tvári, zrazu akoby bol každý okolo nej nemý, a úplne bezduchý?" „Prečo, keď nevládze, necháš ju samú v kúte plakať?" „Prečo, keď zrazu smútok zmizne z tváre, otočíš sa na ku nej, a máš chuť znova sa s ňou smiať?"

Chvíľu mlčal. Popravde bolo to pár dní. Najskôr sa ma snažil „oblbnúť" hlúposťami typu: „Po smiechu vždy príde plač." „To je jednoducho život..." Hovorím mu, nech sa vyhne citátom, a zbytočným rečiam okolo. Prosila som ho dovtedy, dokedy mi nedal jasnú odpoveď.

Zrazu tu bol pocit. Zadosťučinenie? Pokoj? Nie, cítila som niečo iné. Jeho slová sa mi pomaly vryli do pamäti. „Svet sa jednoducho rád hrá, že je všetko v poriadku. Radšej sa bude tváriť, že mu nič nechýba, nič sa s jeho vnútrom nedeje, akoby priznal pravdu." Išla som teda za pravdou, a dožadovala sa odpovede. Povedala mi, že je jednoducho vo svete nechcená. Zakaždým sa pokúšala predrať dopredu, avšak dav lží, a hier bol jednoducho priveľký. V poriadku, hovorím si. Ale prečo svet nemá rád slzy? Prečo sa zaujíma len keď vidí na tvári úsmev? Svet mal pre túto otázku iba jediné slovo, jedinú odpoveď: „STRACH". Je za tým strach, že svet nie je, a nebude schopní smutných utešiť. Je to strach, pred možnosťou, že plač bude prisilný, a „svetské" ramená prislabé. Je to strach, ukázať svoje citlivé ja. Strach, odhaliť svoju dušu. Strach, že svet je možnou príčinou týchto sĺz.

Pochopila som. Išla som teda za strachom, a pošepkala som mu, že za city sa netreba hanbiť. Žeby mohol občas prekonať svoje ustráchané ja, a nechať emóciám voľný priebeh. Pretože, nie vždy je pravdou keď človek pri plači povie: „Nechaj ma samého." Jeho duša, a vnútro kričí: „Zostaň."

Strach pochopil, nepovedal však nič. Asi si myslel, že je príliš neskoro meniť zabehaný chod sveta.

Napriek tomu som zástancom názoru, že by sa malo plakať na verejnosti. Nie preto, aby nás ľudia ľutovali. Nie preto, aby sme hrali na city ľuďom okolo nás. Jednoducho len preto, lebo slzy sú prirodzené. Tak ako smiech. Preto: "Plač, keď musíš". Vytlačíš tým zo seba bolesť, so slabosťou dokopy. Urobí ťa to silnejším, a vnútorne čistejším.

Nezabudni. Aj ty sám tvoríš svet, preto sa možno nabudúce neodvráť od toho, kto v tvojej blízkosti plače. Iba ho vypočuj, objím ho bez slov. Daruj mu pocit, že na každej slze sveta záleží.

 

 

Prajem pekný, možno uplakaný deň?

Nevadí, Úsmev bude zajtra o to lepšie chutiť ;)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?