Občas nedokážeme odhadnúť správne množstvo vody, či správny pomer emócií. Ideme nad svoje limity. A vtedy prichádza choroba, depresia, rozliaty pohár, či výpadok vlastnej osobnosti, poprípade elektriny.
Rovnako je to aj pri žiarlení. Najskôr je všetko o čistej láske, ktorá však časom nestačí. A my chceme viac. Chceme vlastniť, byť si jednoducho istý. Mať pocit, že on, či ona patrí nám, a dať to svetu patrične najavo. Rešpekt sa mení na nárok. Láska ráta na drobné, a začína obchodovať. Vyžadovať. Zisťovať. Sledovať. Kontrolovať. Nie preto, že by sa niečo naozaj dialo, ale pre istotu, čo všetko sa ešte môže stať...
Miloval ju, vraj "kým ich smrť nerozdelí." Občas žiarlil, v rámci normy, ktorá sa prispôsobovala času. Najskôr mu vadila sukňa, neskôr jej večne žúrujúce priateľky, potom dotieravý kolega z práce, smsky, maily... Chcel aby mu všetko hlásila. Kde bola, s kým, a kedy príde. Utešoval sa slovami: "Je povinná, veď mi patrí!" To bola posledná bodka. Pri týchto slovách som ho zastavila.
Láska sa zrazu úplne vytratila. Sedela v kúte zahádzaná nedôverou, podozrievaním, a pochybnosťami. Tak malá, a ufúľaná. Pošepkala som mu dve slová. "Nepatrí ti." a dodala, "Ani ty jej."
Láska nepatrí nikomu, je pre všetkých.
Láska nie je kontrolou u lekára, či na úrade práce. Nie je neustálym špehovaním, rozprávkou s detektívnym nádychom, ani spoveďou zlozvykov.
Si slobodný človek, tak ako ona. Keď si sa zamiloval veril si, lebo si cítil, a vedel, že je to práve ona. Napriek tomu, nie je len tvoja. Nepatrí nikomu, tak ako ty. Je hlavne svoja.. Preto zbytočne neprepisuj vetu: "Kým nás naša žiarlivosť nerozdelí." Len miluj, ponechaj láske krídla, nech si lieta...
Pretože pokiaľ veríš sám sebe, a v seba nie je ti ani štipka žiarlivosti treba.