ako dokáže tvoje slovo zmeniť život človeka?

Autor: Dominika Dongova | 4.2.2014 o 14:00 | Karma článku: 6,48 | Prečítané:  806x

Život beží príliš rýchlo na to, aby sme niekomu dovolili vyniesť rozsudok nad našimi dňami, našim úsmevom, či dobrou náladou. Od malička sme si akosi zvykli na to, že nám ľudia hovorili akí sme, čo vieme, a čo nám zas nejde.

 pins

Tieto názory nás vždy nejakým spôsobom skresali, a prinútili zamyslieť sa. Pokiaľ však išlo o objektívnu kritiku, bolo dobré zastaviť životné tempo, a spomaliť rozbehnutý vlak ilúzií. Ale čo ak sa názor druhých nezhodoval s objektívnou realitou? Čo ak to boli len dohady, predstava o dokonalom svete, závisť, či mierne podpichnutie?

Že tebe sa nič podobné nestalo?

Spomeň si na školskú lavicu, pocit keď ťa učiteľ postavil pred tabuľu, a ty si tam stál ako puk, bez slova. Učiteľ sa zasmial a vyhlásil: „Dnes to bude za 5". Stačilo sa raz nenaučiť. Uvedomuješ si, že právom, keď zrazu počuješ uštipačnú poznámku spolužiaka: „On je hlúpy, a neschopný, nič  nevie." Pár ľudí sa zasmialo. A ty si sadáš s pocitom ponížnia do lavice. Pár malých poznámok, a vykašlal sa na školu. Veď na čo by sa učil, keď aj tak nič nevie. Otec na teba kričí, že ako môžeš byť tak sprostý a doniesť 5ku zo školy? Ty len sklopíš oči. Nehovoríš nič, nebrániš sa. Hoci sa to stalo len raz, aj to je niekedy dosť, aspoň nateraz. Všetko beží ako má, si šťastná, keď ti zrazu cez prestávku spolužiačka povie, že si strašná. Nepribrala si náhodou? A ten zadok? Ten je moja milá dnešnou nevýhodou. Možno to bola závisť, možno si jej len vadila, možno nebola sama spokojná, a tak ťa schladila. Ty si prišla domov, prestala si jesť. Začala športovať, a hlad si považovala za neresť. Teraz si kosť a koža, a stále nemáš dosť, pamätáš na tie slová, čo ti zničili mladosť. Raz si si spievala v kúpeľni pod sprchou, počul ťa brat, a bez úmyslu vyhŕkol. „Prestaň, lebo sa to nedá počúvať!" Možno to ani zlé nebolo, ale práve pozeral film okolo. Prestala si. Veď to predsa nevieš, hoci si spev tak milovala. Teraz vieš, že na to nemáš, stačilo jedno slovo. Jedna poznámka.

Všetci sme si prešli tým pocitom. Keď sme na to nemali, keď sme boli príliš tuční, príliš škaredí, príliš malí, jednoducho na nič, bez pocitu zmeny. Slovo dokáže zraniť, a pritom má len pár písmen. Dnes však všetko začína odznova. To, že ťa niekto zranil, jednoducho vypusť bez slova. Odpusti, zabudni, a choď ďalej. Keď potrebuješ vlastnú sebakritiku si nalej, ale úsmevom, a snahou ju vždy zalej.

Maj sa rád, lebo práve ten krivý nos, či veľké oči ťa robia krásnou. Práve to, že nie si dokonalý ju robí šťastnou. Pretože nie je dôležité čo si myslia oni, ale to čím si, a čo chceš, ťa robí iným, svojim.

Hlavne im nedovoľ  zmeniť tvoje dni. Nadýchni sa a bež. Tak rýchlo ako len vieš :)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?