...hlava na Hlavnom námestí

Autor: Dominika Dongova | 5.6.2014 o 14:33 | Karma článku: 3,41 | Prečítané:  437x

Mohol mať okolo 30tky. Tvár mal skoro úplne bez vrásky.... „Niekedy stačí len zobudiť sa. Inokedy potrebuješ povzbudenie na to aby si kráčal ďalej. Niekedy máš chuť smiať sa od rána do večera. Inokedy chceš rýchlo zabudnúť. Niekedy je život hračka. Inokedy zaberačka. On žil v čase keď niekedy bolo teraz a inokedy? Jednoducho v iný čas, a možno nikdy, žil teraz.“

Veľké okno na Hlavnom námestí, a jeho oválna hlava v ňom. Pozeral na ľudí. Nesledoval ich, len hľadel. Bez myšlienky, a slova. To akí boli rozdielni vám hádam hovoriť nemusí, vlastne vám nemusí hovoriť nič. Ale chce. Pár detailov, čo si všimol. Matka s telefónom na pleci, a vedľa dieťa prosiace o pozornosť. Trend? Či novodobá výchova? Otec so synom v náručí, mal rozbité koleno, možno sa od zajtra poučí, a možno nie. Na čo aj? Veď život je o pádoch, a počíta sa aj to keď sa znova postavíš. Na vlastné. Skupinka japonských turistov si to razí rovno cez ľudí. Foťáky a záblesky strieda rýchla nezrozumiteľná debata. Niečo v štýle: „Chajun jan, fajajan, maja, ju cha. cha.“ A možno len on nesprávne počul. Veď nerozozná číňana od japonca. Vlastne nie je sám. Vyzerajú rovnako. Možno majú šikmejšie oči. Kto vie. Oproti Carltonu stojí pár nablýskaných áut. Bez zvuku, dotyku. Čakajú na svojich majiteľov tak pozorne, že by si každý naokolo všimol, že nie sme v Lozorne. Pán, a Pani. Elegancia, noblesa, úcta. Ale videl ich ústa. Tak silno zopnuté, bez úsmevu, či iba bez chute? Ale majú čo väčšina z okoloidúcich nie. Možno sa vo vnútri cítia úžasne. Možno..a možno nie. Školáci s ťažkými taškami na chrbtoch stoja pri starej budove divadla. Nepočuje však krik, a možno iba ohluchol. Mobily, tablety, Iphony, a všetky tie elektronické hračky v tých malých rukách umlčali na pár rokov aj tie najväčšie rapotačky. McDonald oproti praská vo švíkoch. A nie len on. Aj pani v letných sandálikoch. Veď až od zajtra chudne. Má čas. Chvalabohu, že vždy keď sa zobudí je ešte len dnes. :) Terasy sú plné mladých ľudí, a párikov. Nie takých čo si vyznávajú lásku do ucha, ale sledujú či facebook poslúcha. Či na instagrame postli všetko včas, a či si nedajú na pár minút cez internet od rozhovoru krátky polčas. Veď rozprávať sa môžu potom, neskôr, hlavne nie teraz. Pán bez domova prosí o peniaz. Nikto nič nemá. Spoločnosť je v týchto chvíľach hluchonemá. Čašníci, matky, otcovia, deti, študenti oslavujúci tituly, niektorí bez matury, plné námestie ľudí. Bude k tebe úprimný, nikdy ho toto pozorovanie nenudí. Iba keď hľadí do prázdnych tvárí bez úsmevov, hoci v Jaguári. Všimol si aj teba, ale nevie rozoznať či máš dnes chuť sa smiať, plakať, žiť, prosiť, a či si sa rozhodol len prežívať. On nie je o nič lepší, ani horší.

Len žije, nie potom, nie zajtra, ale tu, a teraz.

 

Tá hlava na námestí možno patrila tebe, a možno to bolo len okno tvojho suseda. :)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?