Radšej ti to poviem dnes, lebo zajtrajšok je ilúzia.

Autor: Dominika Dongova | 13.11.2014 o 7:07 | Karma článku: 7,42 | Prečítané:  2304x

Pozrela som sa naspäť na mierne rozmazanú minulosť, a to čo som zbadala ma mierne vykoľajilo. Bol to ten pocit, ako keď pomôžeš dieťaťu so stavaním koľajnice z hračkárstva, a jeden diel jednoducho chýba. Vysvetľuješ tomu malému človeku, že sa možno stratil, a možno len vo výrobni nastala malá, nenápadná, hoci podstatná chyba. Dnes to nebude o zajtrajšku, ale o nás..

My ľudia sa jednoducho radi a často rozprávame o obyčajných, dennodenných veciach. Rutinách a stereotypoch. Pamätáš si posledný rozhovor s priateľom na nedeľnom zápase, či s frajerkou v reštaurácií kde tak dlho túžila ísť? Neobsahovala vaša debata témy o tom aké je počasie, bolo, a bude nasledujúce dni? Potom ste chvíľu len tak hľadeli po miestnosti, či do telefónu v jej či jeho neprítomnosti... Alebo ste sa bavili o tom, aký film by ste si spolu mohli v najbližších dňoch pozrieť? O tom čo sa stalo na sociálnych sieťach, v telke či v novinách. Alebo ste trocha prevetrali názory na vašich priateľov a rodinu? Možno ste sa bavili o práci, a o tom kedy budete mať obaja konečne spoločné voľno. A ak by som sa ťa spýtala na to čo cítiš? Čo si cítil v tom momente keď ste sa prvýkrát stretli, keď ti povedala veci ktoré ti ilúzie o budúcnosti vás dvoch zmietli, keď sa ťa chystala opustiť, keď ti povedala, že čaká vaše dieťa? Neviedli by sme rozhovor na zbytočné témy. Mňa by zaujímalo to ako sa máš naozaj, bez toho aby si sa musel skrývať za 24 hodinovú dobrú náladu, stále by si mi povedal, že si v pohode, a všetko je fajn, a máš sa dobre?

Ak by si mi mohol povedať čokoľvek na svete, čo ťa trápi, čoho sa obávaš, povedal by si mi to? Mám pocit, že radšej nie. Ľudia nemajú radi, keď ich druhí ľudia vidia emocionálne slabších ako v skutočnosti vyzerajú. Majú pocit, že iba silným patrí svet, silný jedinec predsa prežije najdlhšie. A preto už neriešime city, pred svetom ich nemáme. Jednoducho stíchli. Neriešime to, čo sme včera tak ťažko prežívali medzi štyrmi stenami, to, že nás tešia hlúpe maličkosti... my chceme byť zaneprázdnení a nezaoberať sa zbytočnými vecami. Nepomenovávame naše problémy. Sme to proste my, vždy vysmiaty, alebo jednoducho ľudia dennodenne pracujúci, a existujúci bez zmeny, šťastne zakliaty.

Naučili nás riešiť problémy v poradni, za každú cenu si nechať doktorom poradiť. Vedieť si stanoviť šťastie podľa univerzálnych pravidiel, a vedieť, že depresia na jeseň jednoducho u každého druhého z nás rastie.

O čom sú naše vzťahy? O fotkách na sociálnych sieťach, o tom kto s kým má zas dieťa, o majetkoch a schopnosti zabezpečiť rodinu, o občasných stretnutiach s priateľmi, o milenkách, a o slovách ľúbim ťa tak veľmi, že ti to radšej narýchlo napíšem ako ti to povedať reálne, napriek tomu, ver mi. O bezsenných nociach na žúrkach do rána, o zabudnutých snoch veterána.

Akosi sme sa pretransformovali do bytostí pracujúcich 24/7, aby sme si mohli zabezpečiť štandard života, ktorý nakoniec zdieľame s ľuďmi ktorých v skutočnosti ani nepoznáme, lebo nemáme čas. Nevieme o druhom ako sa cíti, lebo nám stačí spýtať sa narýchlo základné otázky cez polčas života. Odpovede nás však nezaujímajú, hľadáme vlastné šťastie.

Najhoršie je, že už poriadne ani netušíme na ktorom strome vlastne rastie...

...............................................................................

P.S. dnes ti nedám radu, žiadne ponaučenie, myšlienku,....iba slová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?