únikový východ

Autor: Dominika Dongova | 4.9.2015 o 13:47 | (upravené 4.9.2015 o 14:47) Karma článku: 5,38 | Prečítané:  1641x

Čo môže byť ľahšie ako utiecť pred vlastným životom, či rozhodnutiami? Ale čo ak nás raz všetko čoho sme sa obávali jednoducho dobehne? Ona nebola výnimkou.

Poznáme sa celý život, a občas mám pocit, že jej nerozumiem. Vlastne dosť často. A práve "to" ma na nej desí a zároveň fascinuje..

Stalo sa ti niekedy v živote, že si stál pred rozhodnutím, o ktorom si vedel, že ti zmení život, a hoci vyzeralo lákavo, bol by si radšej keby si sa vôbec nemusel rozhodnúť? Alebo si odišiel vo chvíli keď ti niekto povedal niečo - čo ťa natoľko desilo, že si sa rozhodol odísť, a nechať čakať druhú osobu na vyjadrenie dni, možno týždne? Alebo si si myslel, že nie si dosť dobrý, tak si to snaženie jednoducho nechal tak? Nemusí to byť ani vedecky podložené, a predsa my ľudia občas dostaneme strach zo zmeny, z rozhodnutí, zo života. V týchto momentoch to niektorí z nás ustoja, niektorí ticho akceptujú bez slova, a iní zutekajú bez boja. Je to prirodzená reakcia. Sme predsa „len“ ľudské bytosti, hoci zároveň máme v sebe silu, o ktorej nevieme, a preto radšej občas tvrdíme, že všetko je tak ako má byť..

Do včerajšieho dňa som bola aj ja toho názoru, že umelec potrebuje trpieť, potrebuje svoju múzu - lásku, ktorá však zostane pre dobro inšpirácie nenaplnená. Tiež som verila tomu, že človek rastie tým, že nechá milovanú osobu odísť za šťastím, lebo ak milujeme mali by sme akceptovať všetko. Ale čo ak to neplatí pre každého? Čo ak človek, ktorého nechávame ísť bol stvorení práve pre nás? Čo ak vysnívaná práca, pri ktorej pohovore sme neuspeli je tá, ktorá ťa v živote naplní? Čo ak rozhodnutie, ktoré si nechal na zajtra musíš urobiť teraz? Čo ak nás vlastné šťastie na dosah desí práve preto lebo myslíme dopredu, a myslením dostávame pocit, že keď to šťastie dosiahneme, už viac nebude nič o čom môžeme snívať? Že všetko sa naším rozhodnutím skončí, zmení, pokazí, či stratí? Je toho na nás príliš veľa. A práve preto sa radšej nerozhodujeme, a utekáme. Sťahujeme sa, opúšťame, odchádzame. Hovoríme, že je to pre dobro veci, a ľudí..naozaj? Ja mám skôr pocit, že volíme ľahšiu, hoci bolestnejšiu alternatívu. Únikový východ

Po čase však zistíme, že hoci sa dvere zatvorili, svetlá zhasli, a dni ubehli, vec - pred ktorou sme utiekli zostala. Stále tá istá. My sa však presviedčame o tom, že sme sa rozhodi správne, až do chvíle keď čelíme pocitu prázdnoty. Možno sme si vybrali ľahšiu, vyšlapanú cestu mnohými, ale tá nás nikdy neurobí šťastnými – práve preto, lebo tadiaľ už prešli mnohí - stratení, tí čo sa rozhodli rovnako ako my. Nie je preto načase sa vrátiť ku našej vlastnej podstate? Ku tomu po čom túžime, ku tomu čo nás robí „živými“, ku tomu koho milujeme?

...aj keď to možno nebude úplne dokonalé, aj keď možno niečo stratíme, vzdáme sa pohodlia, peňazí, vecí, svojho ega, či zabehnutých koľají. Napriek tomu to skúsme - zažime pocit naplnenia, šťastia, nasledujme zmysel nášho života. Rozhodnutím zároveň objavíme a okúsime skutočnú podstatu toho, pred čím sme sa skrývali, len preto aby sme neboli zranení, odmietnutí, či zostali stáť pevne na zemi.

Vrátiš sa?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?