..zostať, alebo odísť?

Autor: Dominika Dongova | 10.3.2016 o 7:10 | Karma článku: 7,84 | Prečítané:  2776x

Každý z nás sa minimálne raz ocitol vo fáze vzťahu, kedy si položil túto otázku. Možno sa v podobnej situácií nachádzaš aj ty, a pokúšaš sa vyviaznuť bez zranenia. Dá sa to? Oni poznali odpoveď.

V poslednej dobe mi pripadali ako dvaja cudzí ľudia, ktorých spájala len tá malá diamantová vec na jej ľavej ruke. 4 roky sú dlhá doba, a vraj o veľkolepej láske sa po takom čase už hovoriť nedá. V niektorých prípadoch sa stane len dôvodom ku ďalšiemu kroku vo vzťahu. Tak dlho čakala kedy sa jej na to konečne spýta, až ho k tomu nepriamo pred pol rokom „dokopala.“ Jej odpoveď bola jednoznačná, ale keď sme sa pred hodinou stretli, mala som pocit, že jediný žiarivý moment medzi nimi dvoma je ten malý diamantový prsteň, ktorý jej pred časom dal. Akoby dôvod lásky už dávno vyprchal. Počas večere sa správali ako normálny fungujúci pár, dokedy neprišlo na tému spoločnej budúcnosti. Ona chcela všetko a hneď. Snívala o obrovskej svadbe, maximálne dvoch deťoch, veľkom dome. On iba ticho počúval, a občas som mala pocit, akoby  sa radšej daného rozhovoru nikdy nezúčastnil. „Láska, ale najskôr si zaobstaráme byt, a potom..“ Nestihol dopovedať, keď spustila:  „Vidíš toto je celý on, žiadne extra ambície, prekvapenia, a vo všetkom si dáva rád na čas. Vo všetkom. Ja som schopná si ho zobrať aj zajtra, a on potrebuje čas.“  Rozprávala akoby tam nebol. Oboch ich poznám už veľmi dlhú dobu, a viem, že ich vzťah bol postavený na jej snoch, jej túžbach, a jeho tichu. Hovorí sa, že vo vzťahu by sa mal vždy jeden obetovať pre pokoj v rodine, ale kam až má naša obeta siahať? Mali by sme sa vlastne zamýšlať nad tým čo je už veľa? Nehovorila som nič iba ticho počúvala, ako jej 50% jeho chovania nevyhovuje. Potom nahnevane vstala, a povedala, že ma toho dosť, a potrebuje si vyvetrať hlavu. Zostali sme len my dvaja. „Neviem ako ďalej, tak veľmi ju milujem, ale zároveň začínam mať jej požiadaviek, a očakávaní občas plné zuby. Všetko je v poslednej dobe iba o nej, a nie o nás.. som schopný robiť kompromis, ale nie celý život. Mám zostať, alebo odísť?“ Posledná otázka ma zarazila. Som kamarátkou oboch, a viem, že to s ňou nikdy nemal ľahké, ale zároveň viem, že ju roky tak miluje, že by bol ochotný pre ňu spraviť prvé aj posledné. Aj ona jeho, hoci iným spôsobom. Boli tak veľmi rozdielny, ale zároveň ochotní vynaložiť snahu aby to fungovalo. Medzitým ako som sa snažila nájsť východisko prišla späť a sadla si oproti. Pri stole nastalo to strašidelné ticho, ktoré nikto nemal záujem prerušiť. Bolo zbytočné čokoľvek vysvetlovať, a napraviť v tak krátkom čase, preto som sa rozhodla im obom položiť jednu otázku: „Dokázali by ste žiť jeden bez druhého?“ Videla som ako ho nenápadne a so strachom v očiach chytila za ruku pod stolom. „Zbláznila si sa? Ja ho milujem, a potrebujem!“ On ju bez slova objal, a po chvíli povedal: „Vidíš toto mi bráni odísť! Nezniesol by som aby potrebovala a objímala niekoho iného.“  Vtedy som si všimla, že si ku nám opäť prisadla tá zvláštna, zabudnutá láska. Síce nebola ani zďaleka dokonalá, ale pevne rozhodnutá zostať. Napriek pochybnostiam, egu, hádkam, a rozdielnym snom. Neznamená to, že by sme mali držať našich mužov pod papučou, a hrať sa na perfektné samostatné ženy, znamená to - rozhodnúť sa zostať pri tom druhom a snažiť sa o to aby to fungovalo spoločne. Vytvoriť si svoju vlastnú rozprávku, ktorá nekončí.

Rozprávku, do ktorej nikto nemá právo dopisovať komentáre, len vy dvaja. Zároveň rozprávku, v ktorej sa z lásky postupne meníme v lepšieho človeka. Rozprávku, ktorá nemá posledné strany, ktorú poznáme iba my, a nikto nám toho druhého človeka milovať nezabráni.

 

Možno si povieš, že je to chorý vzťah, že by mal odísť, že by ju mal vymeniť za ženu, ktorá bude jednoduchšia, normálnejšia, a menej ovládaná egom. Ja si však nedovolím súdiť ani jedného z nich. Žiadny vzťah nie je ideálny, a my ľudia už vôbec. Čo však stojí za povšimnutie je ich spoločná snaha zostať a nemeniť. Milovať, a potrebovať sa navzájom aj po rokoch, a nečakať, že tam vonku nás čaká zástup dokonalých partnerov. Dokonalosť je ilúzia, a pokora s láskou je potrebou. Dnes, zajtra, a potom už len donekonečna.  

Neubližujme si, a nenechajme naše egá zvíťaziť nad našimi vzťahmi.

 

p.s. To však neznamená, že by sme mali zostávať s človekom, ktorý nás vedome zraňuje, len preto, že „láska.“ Láska nikdy nezanechá na človeku modriny. To iba my ľudia..

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?