V spomienkach, myšlienkach, dotykoch, alebo len tak hore - dolu ulicou. Súhlasil, ale neprekvapilo ma to. Bol podobný. A svet okolo nás tak farebný. Farby od výmyslu sveta, a predsa medzi nami nebola tá správna veta. Aj keby bola, nebola. Bolo to ako chodiť nahý do kostola. A ja dodržiavam zvyky a tradície, aj keď len občas, stále dokola......... Vtedy to začalo - kolotoč prianí a túžob odznova. Mala som chuť na icecream, pre neho to však znelo ako „I scream". Kričala som, ale potichu. Podobne ako maliar skúša robiť čiary po jeho novom triptychu.
Kričím, za práva žien a za lásku medzi ľudmi.
Kričím, za ľudskosť v chovaní a za splnené sľuby.
Kričím, za spravodlivosť a ochotu v spoločenstve plnom ľudí.
Kričím, za pomoc chudobným a za tých všetkých smutných ľudí.
Kričím, ale bez hlasu - cítim sa ako pri hľadaní cesty bez kompasu.
Hovorím si teda sama pre seba, že možno to je tým, že dneska ešte nie je nedeľa. A možno nie. Včera nebola, dnes však všetko začalo opäť odznova. Deň a noc sa stále točí, ja som tu a čakám kým sa svet znova nepretočí.
Niečo sa vo mne možno zlomilo, teraz sa to však stalo omylom.
Nevedela som prečo - zrazu som mala chuť ísť do Dublinu. Zasmiala som sa, a spravila si sama pre seba zo žuvačky obrovskú bublinu. Potom som odbočila doľava - nie nezastavila sa kvôli mne žiadna doprava. Vošla som do jedného malého ružovo - čierneho butiku a len tak zo srandy poprosila vietnamského uja o jednu veľkú vanilkovú zmrzlinu.
Nepovedal nič, ale ja som si všimla ten malý skrytý pohyb na jeho ľavom kútiku.