Napadlo ma pohľadať zbytky nášho sveta - za zrkadlom. A úprimne vám poviem, bolo tam toho veľa.
Našla som tam detskú víziu snov, a predstáv, o tom čo bude keď vyrastieme. Snívali sme s hračkárskou varechou v rukách, že raz budeme variť pre ľudí, ktorí sa budú s radosťou vracať do našich podnikov. Snívali sme o tom, že časom, keď sa staneme lekármi zvierat, pomôžeme zachrániť trpiacich poníkov. Snívali sme o dome s veľkým množstvom detí, a o milujúcich partneroch. Snívali sme o láske, ktorú v obchode nekúpiš, a ktorá ti dá bozk pod imelom. Snívali sme, že sa postaráme o starnúcich rodičov. Snívali sme, že po osemnástke sa staneme zodpovedným voličom, či možno dobrým vodičom. Snívali sme o tom, aké krásne bude vyrásť, podľa vlastných predstáv. Snívali sme o dobrom svete, kde sa všetko zlé bude jednoducho trestať. Snívali sme o kariére speváčky, či herečky. Snívali sme o svadobných šatách - bez vlečky. O princovi na bielom koni - o úsmeve, ktorý nič nezlomí.
Zrazu sme sa prebudili, do sveta, v ktorom city udupali kone. Tam kde kvôli peniazom sa vedú kruté boje. Dýchame kyslík z chemických tovární, a my sa tvárime, že sme proti tomu všetkému takí malí bezbranní. Tlačíme do seba jedy, strácame kontrolu nad vlastným telom - a chorobou spoločnosti sú žalúdočné vredy. Sme pánmi sveta, rozkazujeme druhým, a máme pocit, že jediným nám tu patrí právo veta. Hovoríme mlč - pravde ktorá sa snaží obhajovať, otvárame dvere klamstvu, ktoré sa nemusí ani zamaskovať. Vyznávame zvrátené tradície, dokážeme zabiť slovom, bez munície. Smejeme sa slabému článku nášho národa. Ak si chudák, zvíťazíme nad tvojím biednym ja - bez boja.
Pozametala som za zrkadlom to čo sa dalo, ostatné som vymazala z myšlienok. Hľadím na to, čo sa odráža rozmazané v diaľke. Ja mám znova aj dnes chuť zavolať víle Amálke. Nemám číslo. Skúsim ju nájsť zajtra možno na kriminálke..