Slovensko je krajinou, ktorá si už dlhé roky nekladie servítku na ústa pokiaľ sa debata nasmeruje ku menšinám. Si róm, arab, mulat, černoch? Poprosíme ťa, aby si sa držal čo najďalej. Veď čo keď, a čo ak,...
..možno som si už jednoducho zvykla. Moja rasa (mulatov) ma pred inými odsúdila, ale že až tak, to som naozaj nečakala..
Bola streda, cestovala som MHDčkou. Autobus sa pomaly napĺňal, ale miesto pri mne zostávalo stále voľné. Nesmelé pokusy prisadnúť si boli zakaždým, iba akože, iba naoko. Totiž som iná. Hovorím si, nebuď zbytočne paranoidná. Nie si tu predsa jediná. Tak som spravila malý test. Osoba, ktorej som ponúkla miesto vedľa seba iba s nezáujmom pokrútila hlavou, a zostala stáť. Po chvíli som sa postavila, a prešla priamo ku dverám. Keď som sa otočila, zbadala som, že osoba sa usadila na mojom mieste. Zvláštne.
Prídem do čakárne, a posadím sa s úsmevom vedľa starčeka. Ten automaticky odsunie svoje ja o meter ďalej odo mňa, a so strachom v očiach zviera, a zároveň každú minútu kontroluje obsah svojej tašky na sedadle. Cítila som sa ako terorista v lietadle. O röntgenových pohľadoch predavačiek pri nakupovaní ani nehovorím. Zakončenie mojej takzvanej „paranoje" uzavriem pri podávaní rúk na omši. Milý starší pán sediaci v lavici za mnou odtiahne ruku v momente keď tú svoju natiahnem jeho smerom. Vraj „pokoj s tebou." Všetkým ľuďom okolo mňa ruku podal, na môj pokus sa len cez zuby usmial, a potriasol hlavou..
Tento deň nebol jediným. Ale bol dňom, ktorý ma mierne nakopol napísať pár slov na „našu" obhajobu. Nie, nie sme špiny, len preto, že máme o pár odtieňov tmavšiu pokožku. Neublížime, iba kvôli tomu, že sme iní. Neoberieme vás o vaše tvrdo vydreté peniaze, vieme si zarobiť vlastné. Nie, nie sme darmožráči bez cieľov. Pracujeme, študujeme, a snažíme sa ignorovať hlúpe poznámky na našu adresu. Snažíme sa žiť medzi vami, a netýrať sa zbytočnými obavami. Poviete si, veď Rómovia kradnú, černosi boli, a budú otrokmi,.. mulati? „pomiešaní basta**i"...
Len pri tom všetkom zabúdame na jednu malú drobnosť. Je to ako držať sa stáda daných názorov, bez vyhliadky nových obzorov. Je hlúposť tvrdiť, a predpokladať, že všetci biely ľudia sú vrahmi, len preto, že nejaký biely človek vyvraždil svoju rodinu. Alebo zavrhnúť všetky deti, len preto, že pár z nich je problémových. Zavrhnúť rodinu, len preto, že otec je alkoholik...
Áno viem, hovoríš, koľko rómov žije, ako žije. Ale čo tak sa aspoň malou škárou oka pozrieť na tých, ktorí sa snažia vyvrátiť tieto „skutočnosti," ktoré ich ako rasu odsúdili? Všade na nás číha príliš veľa správ o tom, prečo nenávidieť iných. Médiá nás nakazili. Formujú si naše mysle podľa potreby. Je to ako detská hra telefón, kedy jeden povedal druhému, ten zase ďalšiemu, a na konci sme mali možnosť vidieť čo všetko sú ľudské uši schopné vypočuť, a ústa vyprodukovať. Je to ako vírus. Pýtam sa: „Dá sa liečiť?" Jedine ak by každý z nás chcel, a začal od seba. Neodsudzoval, pokiaľ nepozná detaily. Nezavrhol rasu, len preto, že je trocha fľakatá, tmavšia, zmixovaná. Iná.
Odhodíme strach z miešancov, pred ktorými nás spoločnosť varovala ? Zahrabeme neznášanlivosť niekam do minulosti? Alebo nám to jednoducho vyhovuje?
My nečakáme lásku, iba rešpekt.