štandardom života.
O ňom sa všade veľa zvyklo hovoriť v poslednej dobe. Ak chceš byť niečo v niekoho očiach snaž sa vyberať z toho najlepšieho. Pod domom jej nestáli rady ctiteľov, hoci núdzu o chlapov nikdy nemala. Chceli ju, priznala si to, a ďalej sa nad tým netrápila. Raz v tom obrovskom prečančanom obchodnom centre narazila na „zviera". Neštekalo, nekúsalo, ale ten pohľad. Pocit ako po samopale. Vnútro rozstrieľané, túžba utrhnutá z reťaze. Usmial sa, a ticho niečo precedil cez zuby. Lujza mala najskôr pocit, že to nepatrilo jej, možno len zle počula. Chcela pokračovať v ceste, keď ju zrazu zdrapil za pleco, a povedal: „Zajtra o 16tej káva v tej malej kaviarni oproti!" Vyvalila oči. Neodpovedala, lebo to nebola otázka. Odišiel. Vie, že ho pozná každý z mesta, preto mu možno nerobilo problém prihovoriť sa jej, uvažovala. Myseľ začala makať na plné obrátky. Čo keď, a čo ak. Možno ju už dlhšie sleduje, páči sa mu, a bla bla... Neverila som tomu keď mi povedala, že na druhý deň na to miesto naozaj prišla. Úžasný večer, ktorý skončil ráno. Vysvetlenia nepodstatné. Život ide ďalej, ale bez neho. Nečakala to, ale musela sa zmieriť s tým, že techniku niektorých mužov nezmení. Potom o pár dní prišli ďalší. Rána prestali byť ránami, noci začali byť dňami. Jeden za druhým bol rovnaký. Chcela niečo viac. Myslela, že ten na štvor kolesovom bielom koni ju z tohto všetkého príliš krátkeho na výpočet zachráni. Nič. Roky prešli. Zabudla na svoje sny. Mužov, tak celkovo. Bola unudená, možno znechutená, len to slovo nerada používala. Veď vždy mala úsmev na tvári. Oni jej ho ale zobrali, nenásilne. Dala si ho vziať. A teraz už neprosí s túžbou na perách.
Jedno ráno. Zelený čaj. Ona. Slnko na dráte. Prisadol si vedľa. Obyčajný muž. Žiadny princ, či zviera. Všimla si, že obsah šálky majú rovnaký. Zaregistroval jej pohľad. Ona ho neodvráti. Nie je to hra. Chce život. Dva kopčeky zmrzliny. Dva dni chodenia. Vždy na obed. Žiadna noc, či ráno.
Našiel ju. Hoci si myslela, že na normálnu lásku už nemá právo.
.. :)