Je nás tu tak neuveriteľne veľa. Snívame, pracujeme, zívame, ponocujeme. Čas beží ako o tri životy. Vlastne ešte rýchlejšie. Osmičkami to začalo, dnes však zvládame 15tky. Ráno, práca, spánok. Rozbehli sme sa a nevieme zastaviť.
Chceme byť úspešní, krásni, bohatí a slávni. Zrazu keď máme veci na dosah zastaneme. Pozrieme späť a vidíme roky bez lásky, rodiny, úsmevov našich detí. Vidíme prebdené noci na projektoch, ktoré nás mali v moci. Vidíme matky čakajúce na naše návštevy, či krátky telefonát. Vidíme to všetko, ale už je to príliš ďaleko.
Začneme sa upokojovať tým, že neskôr sa tam vrátime, keď zarobíme, keď dlhy splatíme, keď vyhráme, keď nás povýšia, keď sa presťahujeme, potom...keď....
V miestnosti nastalo ticho. Bolo počuť iba jeden hlas, a otázka: „čo vás ku nám privádza?“
Nikto sa ani nepohol, v tej chvíli si mohol počuť aj toho najnemotornejšieho komára. Prihlásila sa ruka v zadnej rade: „no, akoby som to len vyjadril..“
chcel to povedať distingvovane, a aby nebol jeho hlas ani trochu zúfalý. „Samota.“
Všetci len sklopili hlavy. Vedeli, že zmeškali to čo mali dlhé roky pred očami. Že veci radi odkladali na potom, mali pocit, že majú všetok čas sveta, chceli sa podobať okoliu. Dovolenkami, úspešnými postami, novým autom, hoci s hypotékami. Až teraz zistili, že vydreté peniaze nemajú s kým zdieľať, že občas boli draví ako zviera. Hnali sa za šťastím, za životom iných. Zistili však, že záležalo iba na nich jediných. A na prítomnom momente.
Na staré kolená sa rozhodli kráčať, užívať si rána, a aj pohľad na malé obyčajné vtáča. Už nikdy nevrátia čas späť, ale posledné roky môžu napraviť. Dnes žijú akoby svet nemal žiadne zábrany. Keď chcú tak majú rodinné oslavy, keď nie pamätajú na to čo od života dostali.
Vedia, že láska sa nedá nahradiť, a že život nejde zastaviť.