Zažila som to niekoľkokrát. Počula takmer z každej strany, videla a až po čase pochopila. Ľudia sa v dnešnej dobe neradi priznávajú s tým, že zlyhali. To, že ich niekto opustil vnímajú ako katastrofu, ale hrdosť im nedovolí priznať si čiastočnú chybu. Vždy akosi prirodzene viníme toho druhého, okolnosti, svet a celkovo nešťastie. Máme pocit, že jedine my sme tí, ktorí trpia. Iným extrémom je obviňovanie samého seba. Pri tomto všetkom však strácame oveľa viac, ako len lásku konkrétneho človeka. Strácame seba a vnútornú slobodu.
Hoci rozchody, rozvody a opustenia bolia, napriek tomu nám ľudia v našom živote nikdy reálne nepatrili a ani nepatria. Žijú svoje životy a istú časť sa rozhodli stráviť s nami. Niektorí zostanú navždy, iní si to po čase rozmyslia. Keď sa však nedostaví láska, ktorú sme očakávali, nie je na mieste strácať zmysel života, cieľ, či chuť skúsiť to znova. Nie je to o tom skúšať donekonečna, nie je to o žiadnej spravodlivosti. Láska je iná. Tá pravá, alebo tá, ktorá zostáva je rozhodnutím.
Keď prišla za mnou pred dvoma dňami bola jednoducho šťastná. Keď som sa jej spýtala na dôvod, povedala len, že konečne má pri sebe človeka s ktorým chce byť. Nebolo v tom žiadne musím, mali by sme, mohla by som, uvidíme, počkáme, ale obyčajné chcem. Práve toto rozhodnutie z nás robí slobodných ľudí. Človeka, ktorý netúži a nečaká zúfalo na niekoho, kto ho bude milovať, ale človeka, ktorý miluje. On sa pre ňu rozhodol rovnako. Stretli sa v správny čas. Bolo to po tom ako si obaja prešli rozchodmi, zúfalstvom a prázdnotou života. Neboli a nie sú dokonalí. Len vedia, čo chcú a tiež to, že spoločnou snahou všetko potrebné dosiahnu. Nelietajú v snoch, ale pozerajú sa na svet podobnými očami. Tentokrát sa však nechystajú meniť partnera, nanútiť city, neprosia, neočakávajú, len žijú to svoje. Samostatné a časom spoločné. Nie sú na sebe závislí, oni dvaja sa nepotrebujú. Jeden bez druhého fungovať dokážu, ale nechcú. Chcú byť spolu. Také jednoduché a náročné zároveň.
Ak ste niekoho stratili, v skutočnosti ste jeho odchodom len získali. Slobodu, osobnosť a možnosť voľby. Ak odišiel, nikdy vám reálne nepatril. Napriek smútku je to v poriadku. Nikto nám nepatrí. Ani naši manželia, priatelia, rodina. Nikto. To, že máme okolo seba ľudí, ktorých milujeme je len preto, že tam chcú byť. Pretože len to, čo získame prirodzenou cestou je to pravé.
Nepros sa o lásku, pozornosť, ani o city... a miluj lebo chceš, nie preto, že musíš.
